Už minule som spomínala, že začínam pociťovať trošku stagnáciu, a to ja celkovo zle znášam. Za tie roky som si už zvykla na ten skvelý pocit, keď má človek plný diár a môžem sa tešiť na objavovanie nových zákutí, nových miest, ľudí, chutí, kultúr a celkovo tú eufóriu a vzrušenie z objavovania nového.

Ja som do toho ešte dosť akčná a nemať víziu a plán ma fyzicky bolí, takže strašne rada prichádzam s novými nápadmi a plánmi na ďalšie akcie. Až doteraz som vždy mala šťastie na ľudí, ktorí so mnou toto zdieľali, ale tentokrát som trošku narazila.

Čo si budeme hovoriť, ja síce rada niečo vymýšľam, ale strašne nerada počúvam „nie, mne sa nechce“, „neviem“ alebo „možno“. Najhoršie je asi „premyslím si to a dám ti vedieť“ a už sa neozvať. To ma vie vytočiť do biela. A od návratu z Ríma (ktorý bol, mimochodom, skvelý) to na mňa nejako doľahlo.

Vážne uvažujem o cestovaní sólo (zatiaľ som na to ešte nemala gule), tak ak máte niekto tipy alebo motivačné citáty a citáty o živote, tak sem s nimi, troška motivácie sa vždy hodí.

Nepomáha tomu ani fakt, že asi po prvýkrát v živote ja fakt neviem, čo bude ďalej. Ono by to asi až tak nevadilo, mám čas ešte do septembra, aby som to nejako vymyslela, čo ma ale desí je to, že sa ma na to nejaký kolega / kolegyňa minimálne raz do týždňa spýta. A ja nemám odpoveď.

Potom začnem premýšľať nad tým, či by som si mala niečo začať hľadať už teraz, lenže kde, v ktorom štáte? A čo by som vlastne mala robiť? Na jednej strane ma desí predstava byť stále zavretá v kancelárii (nie že by som to doteraz nerobila), na druhej strane mi chýba guráž so všetkým prásknuť a ísť napr. učiť do Nepálu angličtinu.

Predsa len, ku koncu stáže už budem mať 28 rokov, to by jeden čakal, že takéto otázky už budem mať sama so sebou vyriešené, na krku budem mať hypotéku, na ruke prsteň a budem chodiť vonku s ďalšími zadanými ľuďmi, alebo ako to vlastne chodí.

Tak som si včera napísala zoznam toho, za čo som vďačná: som úplne zdravá, dostala som stáž, kde mám príležitosť učiť sa nové veci, žijem 15 minút od pláže (a doma mi mrzne zadok), mám skvelé kamarátky tam doma a možnosť cestovať a spoznávať nové miesta a venovať sa svojim koníčkom.

A vždy, keď si toto prečítam, tak si hovorím, aká som krava, keď sa zaoberám takými prkotinami, ako som vymenovala vyššie. Lenže pochybnosti zase nahlodávajú moju sebaistotu, nakoľko ja som sa ešte nenaučila robiť veci sama, ako napr. cestovať.

Doma mi na takéto stavy pomáha ísť do lesa a dlho sa prechádzať. Lenže tu les nemáme. V týchto zemepisných šírkach prirodzene nič nerastie a v Alicante máme jeden menší park, kde sa dá prechádzať a rozjímať, lenže ten mám za pol hodinu prejdený.

Publikováno: 1. 3. 2021