Nóri o sebe strašne radi tvrdia, že sa narodili s lyžami na nohách. Ja si s tým dovolím súhlasiť a dovolím si tvrdiť, že im dokonca k nohám prirástli. No a keďže sa stále snažím zapadnúť do miestneho koloritu, tak trénujem, resp trénovala som, pretože sa dnes úplne trápne oteplilo.

14.3.2016

Po trošku rozpačitých začiatkoch som sa vydala na Holmenkollen, kde som sa čírou náhodou prišafárila na biatlonový tréning. Som borec, krásne som s chlapcami držala tempo. Tri sekundy, než zmizli a ja som si s plačom sadla na zem.

Ja sa ale nikdy nevzdávam, a tak som trénovala ďalej a rozhodla som sa, že pritvrdím a dám si 11 km okolo jazera. Samozrejme, chcela som si to uľahčiť a ísť off road, ale hneď na prvých 2 cm som trikrát spadla a modrín mám toľko, že by som sa kľudne mohla hlásiť na polícii ako týraná žena.

Čo som ale ešte stále nepochytila, je ako si vyfúkať nos za jazdy. Neviem, ako to tí profíci robia, ale keď som to minule skúšala, posoplila som si celú bundu a rukavice.

No a potom to prišlo, bola som sa pozrieť na MS v biatlone a pochopila som, že to, čo ja nazývam bežkovaním, je čistý výsmech a trapas a na to, aby som sa tým borcom čo i len trochu priblížila, by som potrebovala bežky, čo jazdia sami. Ach jo.

17.3.2016

V Osle sa nám oteplilo na krásnych 15° (+) a tak aj mňa pochytilo davové šialenstvo ešte si naposledy užiť bežky. Tak som si kúpila fešácke tenké gate v akcii, špeciálne mazanie klister, čo je v podstate lepkavé zlo na bežky, namazala som a vyrazila. Dnes to ale bol hardcore.

Neviem úplne prečo, ale stopa na klasiku je vždy potiahnutá na úplnom kraji zjazdovky. Alebo kopca. Väčšinou je to fajn, ja sa vybehám a okolo idúce psy majú dosť miesta sa vyblázniť. A vysrať sa. Neviem, ako sa mi to podarilo, ale cez nejaké hovno som prešla.

Samozrejme, ten lepkavý sajrajt to nasal a rozmázol po celej sklznici a mne neostalo nič iné, len sa na každého okoloidúceho zhnusene zaškarediť, že čo to tu tak strašne smrdí. No hrôza.

Vyslobodenie prišlo asi za 15 minút. Kľúčová je stopa úplne na kraji a romanticky zurčiaci potok vedľa. Nejak ma to v tieni v zľadovatelej stope a na dvojito namazanej bežke šmyklo a skončila som v potoku. Samozrejme, pred očami trénujúcich biatlonistov. Každopádne mi to nejak (asi o kameň) vyčistilo bežky a ako cenu útechy som sa mohla povoziť na rolbe, ktorá šla okolo.

Na toto sa fakt môžem.

27.3.2016

Po 6 dňoch, 4 krajinách, 72 hodinách strávených na trajekte, po ktorých sa so mnou ešte furt všetko hojdá a občas sa mi len tak pustí krv z nosa, prinášam pár zaujímavých faktov o severe Európy.

Estónsko – estónčina je jazyk diabla. Nerozlišuje rody a nemá budúci čas. No sex and no future.

Rusko – všetko, čo ste kedy počuli o Rusku, je pravda. Nikto nehovorí anglicky a najpopulárnejším povolaním je nosiť uniformu. A považovať milé zelenooké blondínky za teroristov.

Fínsko – Fíni sú milí, usmievaví, komunikatívni, ak teda niekoho v tej tme uvidíte. Ja som Villeho Vala možno stretla a je smutné, že sme sa nevideli. Určite by si ma chcel vziať.

Švédsko – švédska čokoláda je super. Národnou pýchou je loď, ktorá sa hneď po vyplávaní z prístavu potopila a dodnes sa im za to občas niekto za chrbtom smeje. Špatne vypočítané ťažisko a otvorené dvere do podpalubia. Takže deti, učte sa matematiku a zatvárajte za sebou dvere.

5.4.2016

O tom, že Oslo je super miestečko na život, som už písala neraz. Super ale neznamená super veľké, a to hlavne čo sa týka bývania, ktoré tu ponúkajú študentom.Už od budúceho semestra totiž v blízkosti univerzity vyrastie nový internát postavený podľa japonského štýlu, tzn, bývanie v zápalkovej škatuľke o veľkosti 2m štvorcové. Bez prdele.

Motiváciou je asi tak 25%-ný nájom oproti ostatným internátom. Niet teda divu, že súčasťou prihlášky je aj motivačný list. A tak mi napadlo pár bodov, ktoré robia takéto bývanie neodolateľným:

1) ak prídete z party s nejakou návštevou, happyend je zaručený. Na nejaké rozhovory a čajíčkovanie nie je miesto.2) keďže na danej rozlohe si nedokážem predstaviť okno, bude sa tam krásne spinkať.3) čerstvý vzduch je pre slabochov.

4) život v tak malom priestore človeka donúti urobiť si priority. Budem mať na stole peňaženku alebo lampu? Budem spať v posteli alebo v kufri?

22.4.2016

To, že prostredie, v ktorom žijeme, nás ovplyvňuje, nie je nič nové. Ale že do akej miery, som zistila pred pár dňami, keď som sa po 3 mesiacoch strávených na chladnom severe vydala na juh a zistila som, že sa zo mňa stal úplný asociál a magor.

V lietadle sa mi prihovorila milá pani zo Seville a moja prvá myšlienka bola: „Prečo so mnou, pre krista pána, hovorí“? Môj osobný priestor sa poriadne zväčšil a tak keď si na druhý koniec pomerne malej (asi trojmetrovej) lavičky prisadol niekto ďalší, začala som sa cítiť nepohodlne a musela som odísť.

Neustále som musela sledovať, ako všetci furt mávajú rukami a gestikulujú, takže som sa, samozrejme, vôbec nedokázala sústrediť na to, o čom je vlastne reč. A to už vôbec nehovorím o tom, že som furt pred tým druhým človekom utekala, pretože bol moc blízko.

4) No a to najhoršie na koniec, ešte aj ten španielsky bľuvajz, čo oni radi nazývajú pivom, mi chutil. Holt, Erasmus sa na človeku podpíše.

9.5.2016

Nečakane nám do Osla dorazila jar/leto, čo so sebou prinieslo nečakané teploty a slnko. Lenže aké slnko! Po 2 dňoch som opálená viac než nemecký turista po týždni na Mallorke a spaniu definitívne odzvonilo.

Niežeby nebolo príjemné zobudiť sa po zhruba troch hodinách spánku ráno o 4:30 na to, že to debilné slnko mi zas svieti do ksichtu a v izbe mám hic, ale tie rozkošné vtáky, čo hniezdia na strome pod oknom sa úplne scvokli a nečvirikajú, ale jačia od rána bieleho, tzn. celú noc. Vidím to tak, že zajtra si dám vraniu polievku.

1.6.2016

Nórsko nie je len krajina plná snehu, úžasne vysokých a krásnych chlapov všade (v stánku s hot dogmi, v múzeu, v metre), je to hlavne turistický raj. A tak sme sa vybrali do fjordov, konkrétne na Preikestolen. Pojali sme to celkom trampsky a vzali si sebou stan. Ale aký stan! 2 miestnosti, chodbička, predsienka, 2 m do výšky a asi 15 kilo, ktoré sa po prvých 20 m zmenili na 150.

Pre troch ľudí, podotýkam. Asi nemusím hovoriť, že sme boli najväčie drsňáčky a nejeden chlap sa červenal hanbou, keď nás videl cupitať hore s úsmevom na tvári (vôbec nie fejkovým) a s pevným presvedčením, že to bude stáť za to. O tom, že nám všetci závideli, keď sme vrchol pokrstili bourbonom a lovečákom, asi hovoriť nemusím.

Suma sumárum, fjordy – či už na Faerských ostrovoch alebo nórskych Lofotách – by mal vidieť každý. Len si netreba frajersky nechať karimatku doma, inak skončíte ako my a budete drkotať zubami a modliť sa nie aby vyšlo slnko, to už nezapadá, ale aby hodinky ukázali, že je ráno a vy ste mohli ísť dolu.

Západ slnka okolo 11. večer je čarovný. A s takýmto výhľadom som sa na istý čas s Nórskom rozlúčila.

Publikováno: 1. 3. 2021