Radosti a strasti života na juhu

Začnime oficialitami. Každý cudzinec, ktorý sa v Španielsku nejakú tú dobu zdrží, by si mal zariadiť tzv. NIE (Número de Identidad del Extranjero). Vraj to človeku pomerne dosť uľahčí život, a mali by sme si ho vyriešiť v priebehu 3 mesiacov od príjazdu.

Tak som si v septembri chcela dohodnúť termín a keď som videla prvý voľný, myslela som si, že si robia srandu. Január. Fakt. Zákon síce tvrdí 3 mesiace, španielske úrady ale umôžňujú v najlepšom prípade 4.

S vybavovaním NIE sa spája strašné množstvo papierovania, s tým mi ale našťastie pomohol právnik u nás v úrade. Súčasťou papierovania je aj zaplatenie poplatku, vraj v hociktorej banke. No dobre, hovorím si, idem na to.

Našla som si najbližšiu banku, že tam skočím po práci. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že banka zatvára o 14:00. Fakt.

Ja chápem, že miera nezamestnanosti je tu fakt vysoká a ľudia na to asi majú čas, ja to ale nemám šancu stihnúť. Potom som zistila, že ING jeden deň v týždni otvára aj po sieste. Paráda.

Vystála som si tam polhodinovú radu a keď som sa konečne dostala k prepážke a vytasila svoju zložku, tak mi bolo povedané, že táto banka nespolupracuje so štátnymi orgánmi a zaplatiť sa to tam nedá. Jediná možnosť je tá, že si tam otvorím účet. Hovorím „Dobre, tak mi tu otvorte účet.“ „Na to ale potrebujeľ NIE, Erika.“

Druhá možnosť bola tá, že to zaplatím v kancli, v pondelky a piatky má u nás úradné hodiny Caixa. Tak som tam nabehla a história sa zopakovala – dá sa to zaplatiť len vtedy, ak mám v tej banke účet.

Vraj to ale ide aj v ktoromkoľvek bankomate, pravdaže okrem tých, čo máme v úrade. Zašla som teda do centra, bankomat prečítal kód a čo po mne nechcel – NIE. 

Publikováno: 25. 2. 2021