Toto krátke štvorveršie pomerne výstižne zhŕňa snehové podmienky v krajine helvétskeho kríža. Behom týždňovej lyžovačky, kedy teplota nestúpla nad 0 ani raz, napadlo minimálne 30 čísel snehu. Nádhera, však?

Asi by som mala špecifikovať, že som lyžovala v malinkom stredisku Vercorin (pod „maličkým“ rozumej asi 10 zjazdoviek, každá dlhá minimálne kilometer). Ja som teda o tomto rezorte nikdy predtým nepočula, ale myslím, že keď poviem, že je naproti Crans Montane, tak je to už jasnejšie.

Crans Montana je inak iný level – keď sme zháňali ubytovanie, tak nám ponúkli chatičku v prepočte za 2 900 000 Kč na týždeň. No neber to. Ani sme nevzali. Namiesto toho sme si vzali chatičku priamo na zjazdovke.

K lesu chrbtom, ku mne čelom!

Aj keď sa to nezdá, tak chatička je pomerne veľká a vošlo sa nás tam presne 24. S kúpeľňou a sociálnym zariadením to už bolo malinko horšie a konečne som pochopila, čo to naozaj obnáša fungovať na systéme „večne teplej dosky“.

Vedúcim zájazdu bol jeden pomerne excentrický Ostravák, ktorý zavelil, že každé ráno začneme deň pozdravom slnku. Panákom niečoho číreho, pravdaže. Celé dni sme potom lyžovali, trénovali oblúky, boleli nás nohy a napchávali sme sa zdravým smradľavým raclettom, ktorý obsahuje len 90 % tuku. 

Skipas sme si kúpili na 6 dní a aj keď má Švajčiarsko povesť šialene drahej krajiny, tak lyžovanie v týchto končinách je pomerne rozumné (ak teda zabudneme na Crans Montanu), Za 6 dní 247 frankov, čo je niečo okolo 230 €. Keď to porovnám napr. s Tatrami, tak to v podstate vyjde rovnako.

S jedným rozdielom – vo Vercorine sme sa na zjazdovkách skoro až báli, keďže sa tam premávala len naša chalupa. Inak nikto, a to až do 14:00, kedy skibus priviezol asi 50 detí z miestnej školy. Ostošesť sa preháňali po svahu, prechádzali nám po lyžiach, motali sa nám pod nohy, ale vynadať im nešlo – nikto z nás po francúzsky nevedel (moja znalosť vety „Môj otec o chvíľu umrie“ nám nijak zvlášť nepomohla).

Okrem Vercorinu nám skipas platil aj do strediska Saint-Luc, odkiaľ je celkom dobre vidieť Matterhorn, keď je dobrá viditeľnosť. My sme mali šťastie a skutočne sme mali azúro, na strane druhej sme v tom azúre strašne mrzli – na fotke vyššie je len -20 stupňov. 2 bundy, 3 páry ponožiek, a aj tak som mrzla úplne nekresťanským spôsobom.

Slniečko ale utešene svietilo a Matterhorn sme skutočne videli. 10 bodov pre toho, kto ho nájde!

Matterhorn z druhej strany

Už som spomenula, že Vercorin je vo francúzskom kantóne. To ale ani náhodou neznamená, že by tam všetci hovorili po francúzsky, práve naopak – údolie je zjavne portugalskou kolóniou a v podstate všetci zamestnanci na zjazdovke a vleku boli buď Portugalci, alebo Španieli.

Až niekedy pôjdete do Vercorinu, tak pozdravujte najusmievavejšieho vlekára na svete Maria – prisahám, že za celých 6 dní mu ani na chvíľočku nezmizol úsmev z tváre. Asi to bude tým, že sme mu doviezli basu pív. Nie že by si to svoje portugalské „pivo“ nemohol kúpiť v miestnom obchodíku, ale všetci vieme, že tá vec sa nedá piť.

Čo teda zo Švajčiarska okrem čokolády a lyžovania odporučiť? Lokálne víno fendant, a nezdravý, ale výborný raclette. A oplatí sa naučiť sa po portugalsky.

Už som hovorila, že skipas tam drahý nie je, aj ubytovanie sme mali v podstate za hubičku, keďže nás bolo jak smetí. Ako sme tú chatičku našli, to ale fakt netuším, jediné, čo viem, je, že je už vybookovaná aj na budúci rok. Vždy ale môžem odporučiť chatičku v Crans Montane.

Toľko k najlepšiemu lyžovaniu v mojom živote. Nohy ma prestali bolieť až včera, ale aj tak by som do toho šla znovu! Ak teda niekto máte tip na nejaké pekné lyžovanie, dajte vedieť, ja a moja kamarátka Peťa budeme veľmi rady.

Sľubujem, že sme obe skladné a o zásoby cukru a alkoholu sa postaráme. No a keďže ja som už všetku čokoládu, čo som si priviezla, zjedla, tak si zajtra idem po zásoby do Belgicka. Ako to, že toľko cestujem? O tom som písala minule v tomto príspevku.

Publikováno: 25. 2. 2021