Bola som mladá, blbá, plná ilúzií a kiahní, keď ma mama proti mojej vôli a ľstivo zapísala na bilingválne gymnázium, čo viedlo k tomu, že som v treťom ročníku vycestovala na rok do Španielska. V tých časoch sa ešte totiž rozdávali celkom slušné štipendiá, tak si to mohli dovoliť aj ľudia z normálnych rodín, že. Dnes, o 10 rokov neskôr, je tomu trochu inak. 

Ten rok bol magický – žila som na malinkom internáte v idylickej španielskej dedine blízko Zaragozy, kde mi spoločnosť robilo pár zhulených Španielov, osol, ktorý má každé ráno budil hýkaním a sliepky, ktoré nám pristáli raz za čas na tanieri a chutili božsky (vegetariáni odpustia).

Na víkendy som sa sťahovala do hostela v centre mesta, ktorý mal zvláštnu politiku nočných príchodov – vrátiť sa na izbu bolo dovolené buď o jednej, druhej, alebo siedmej ráno. Je jasné, kedy som sa vracala z nekonečných erasmáckych kalieb. Áno, k erasmu som pričuchla už v sedemnástich a poznačilo ma to na celý život. 

Podobne ako Fiona Shreková som žila dvojitý život – cez týždeň som poslušne chodila do školy a na spinning (pribrala som tam 6 kg), no a od piatku do nedele som chodila do klubov, kde som vzhľadom na svoj vek nemala čo robiť, na výlety, pikniky do parku, priemyselné pláže, koncerty a multi-kulti večere. Zistila som, čo je to posterasmácka depresia a na dosť dlhý čas som celkom slušne zabudla po slovensky.

Čo mi teda tento ročný pobyt dal? 6 kg špeku, v tom čase stovky kamarátov, nezabudnuteľné výlety, samostatnosť, nadhľad a, samozrejme, španielčinu, ktorou žijem dodnes.

A čo mi vzal? 8 kg špeku (spinning je zlato), asi 10 rokov života, ktoré som ale rada obetovala, predsudky a schopnosť vydržať na jednom mieste dlhšie ako pol roka.

Erasmus č. 1

Aj keď som v Gdańsku študovala cez iný program, je jednoduchšie všetky študijné pobyty nazývať erasmami. Do Poľska som šla kvôli láske, ktorá síce dnes už nie je, ale mala som možnosť spoznať sever Poľska, ktorý sa od zvyšku krajiny dosť líši. Musím priznať, že aj keď som bola na začiatku pomerne dosť skeptická, nakoľko administratíva na Uniwesytecie Gdańskim dosť pokuľháva a dodnes nič také ako IS nemajú, nakoniec som bola nadšená. Škandinavistika je tam na neskutočne vysokej úrovni a keďže som si do toho musela dorábať veci na španielčinu v Brne, tak to bol celkom záhul.

Čo mi teda pobyt dal? Poľštinu a skvelú znalosť nórčiny, ktorú mi potom erasmus č.2 vzal. 

Čo mi vzal? 10 rokov života vďaka milej pani na študijnom oddelení, ktorá za boha neotvorila šuflík, a preto som vlastne v Gdańsku oficiálne takmer neštudovala a dodnes do ich systému nemám prístup.

Erasmus č. 2

Z Gdańska som cez Brno, kde som si behom 5 dní musela urobiť 7 skúšok, odletela do Ovieda. Keď som mojej výbornej kamarátke Lenke hovorila, kam idem, tak ma poslala do hája a dušovala sa, že tam ma teda navštíviť nepôjde.

Oviedo je totiž často označované za Illoviedo – Atlantik robí svoje a asi 5-krát do dňa tam prší. Dodnes je to naša obľúbená historka, pretože Lenička ma predsa len navštíviť prišla a my sa už tešíme, až sa konečne otvorí linka Viedeň – Asturias a vrátime sa tam.

Asturias je totiž miesto, do ktorého sa človek zamiluje na prvý pohľad – oceán z jednej strany, hory zo strany druhej, a všade samá krava. To, že Oviedo je jedno z najčistejších miest v Európe, asi hovoriť nemusím, dážď má svoj efekt.

Univerzita dobrá, jedlo úžasné (vegetariáni a vegáni si Oviedo vymažú z mapy presne teraz), chlapi krásni a okolie prenádherné. A sidra. Nápoj, ktorý po prvom dúšku zhnusene vypľujete, po druhom už len vypľujete, potom vám zachutí a po čase vám začne chýbať. Tú bolesť hlavy by ale človek rád oželel.

Čo mi pobyt v Oviede dal? Asi 100 hodín spánku v priebehu 4 mesiacov, výborné kamarátky, skvelého španielskeho kamaráta. Naučila som sa pracovať s karmou, nakoľko voda sa v tejto oblasti zohrieva len takýmto spôsobom, vykopávať dvere (a opravovať vykopnuté dvere), variť buřtguláš bez buřtu a rezeň bez mäsa.

Posledný mesiac už býva ťažký, keď človek vyčerpá celé štipendium. Na náš zdemolovaný erasmácky byt, ktorému sme k totálnej dekadencii s Ivčou dopomohli, nezabudnem nikdy a mám také tušenie, že na nás, určite v dobrom, susedia spomínajú dodnes.

A určite aj tých 17 mačiek, ktoré sme mali vo dvore a ktoré v období párenia úspešne marili všetky pokusy o spánok. Vďaka nim som sa ale dostala k Deníčku moderního fotra a aj keď to pán Landsman nevie, v tej dobe sme boli spriaznené duše.

Čo mi vzal? 10 rokov života, 100 nocí sladkého spánku a 1000 neurónov.

Erasmus č. 3, 4 a 5

Všetky pobyty v Nórsku zhrniem do jedného odstavca. Do Nórska / Nórov som sa zamilovala hneď po pristátí lietadla – chlapi sú tam nádherní. Vysokí, blonďatí, ramenatí, vyšportovaní, s ostrými rysmi a malými nosmi, vďaka čomu si myslím, že nikdy, ale naozaj nikdy nebudem mať problém s krčnou chrbticou.

Príroda je magická, divoká, nádherná, počasie nevyspytateľné a štúdium prekvapivo jednoduché. Vďaka neskutočne vysokým cenám tam nočný život nie je taký intenzívny, ako na juhu Európy, ale kvalita života je niekde úplne inde. Myslím, že nikdy v živote som nežila zdravšie – na junk nie sú financie a do posilovne je radosť chodiť (viď 2. riadok tohto odstavca).

Videla som polárnu žiaru stovky kilometrov za polárnym kruhom, vyliezla na Preikestolen so 16-kilovým stanom na chrbte, skočila si z Holmenkollenu, dobrovoľníčila na X-Games, stážovala na ambasáde, strávila 7 dní na trajekte cestovaním po Baltiku a Škandinávii, no a vlasy som si chodila strihať do Španielska, pretože môžem. 

Čo mi teda pobyt dal? Status úchyla na Tindri, životnú rovnováhu, ktorú už zas nemám, strašne veľa modrín z bežiek, priateľov, kamarátov na život a na smrť no a, v neposlednom rade, 5 ponúk na sobáš na Couchsurfingu. To chceš.

Čo mi vzal? 10 rokov života – to ich pivo sa fakt nedá piť. Schopnosť sociálnej interakcie – človek si na svoj obrovský osobný priestor zvykne. No a, pravdaže, kĺbové chrupavky – na všadeprítomnom ľade som sa toľkokrát rozmlátila (samozrejme, že vtedy, keď som sa snažila chodiť ako dáma kvôli dôvodu z riadku 2), že mi niektoré modriny a jazvy nezmizli dodnes.

Erasmus č. 6

Priamo z Nórska som letela do portugalského Lisabonu, čo bol kultúrny šok jak prasa. Na severe som si zvykla, že všetko funguje a má nejaký poriadok, takže v Lisabone som prvé tri dni doslova preplakala, keď som sa snažila vybaviť si šalinkartu, študentské karty, prístupy do univerzitných systémov a podobné záležitosti, a odvšadiaľ som odišla s dlhým nosom.

Nočný život bol, samozrejme, intenzívnejší než na severe, to áno, ale inak som si k Lisabonu žiadny pevný vzťah nevytvorila.

Čo mi pobyt dal? Výlety – Azory, Madeira, Algarve, Porto, Peniche a iné surferské základne v okolí. No a, vďaka portugalskej schopnosti poriadne zaizolovať postavené domy, som si 3-mesačným neustálym kašľom vypracovala na bruchu solídny pekáč buchiet.

Čo mi vzal? 10 rokov života a ilúzie o tom, že Portugalci a Španieli k sebe majú blízko. Z vlastnej skúsenosti si dovolím tvrdiť, že je tomu presne naopak, hlavne čo sa týka otvorenosti voči zahraničným študentom. To ale môže byť prípad filozofickej fakulty, v čo zúfalo dúfam. 

Suma sumárum si dovolím tvrdiť, že vďaka všetkým týmto pobytom sa mi, doslova a do písmena, otvoril svet. Svet, ktorý vďaka všetkým erasmom a 40 rokom života, ktoré mi ubrali, musím precestovať čo najskôr.

Publikováno: 25. 2. 2021